O povinnostech - Marcus Tullius Cicero

Cicerov život poznáme do takých podrobností, ako nepoznáme život žiadneho antického človeka. Zachovalo sa množstvo jeho spisov, jeho súdnych a politických rečí, veľká časť jeho rétorických a filozofických spisov a mnoho jeho listov. Mnohé Cicerove spisy nám dovoľujú nahliadnuť hlboko do jeho mysle aj vo chvíľach našej slabosti. Z filozofických diel sa vyníma práve spis De officiis, ktorý ma dialogickú formu. Cicero v ňom nenásilne zoznámil s protichodnými názormi rôznych škôl. Knihu O povinnostiach (De officiis) napísal Marcus Tullius Cicero v poslednom roku svojho života. Spis sa stal jeho mravným odkazom nielen synovi Markovi, ktorému De officiis venoval, ale aj neskorším generáciám. Cicero nemohol tušiť, aký osud bude mať jeho kniha. V knihe prvej, chcel Marka najprv učiť, čo je to povinnosť. Tento pojem rozdelil na dve základné otázky, jednak na určenie najvyššieho dobra, jednak na pravidlá, ktorými by sa po všetkých stránkach mala riadiť spoločnosť v živote. Pravidlá smerovali k usporiadaniu spoločenského života a o nich podal výklad v tomto spise synovi Markovi. Marcus Tullius Cicero často vo svojej prvej knihe spomína dobročinnosť a štedrosť, chcel aby sa dobročinnosť dostávala podľa toho, ako si kto zaslúži. Pomáhať sa má najskôr tomu, kto pomoc najviac potrebuje a mali by sme dbať na to, aby štedrosť prospievala priateľom a nikomu neškodila. Ľudské pokolenie je samo o sebe prirodzeným základom pre spoločenské vzťahy. Je veľmi potrebné zachovávať spoločenstvo všetkých vecí, ktoré stvorila príroda, k užívaniu ľuďom. V knihe druhej sa Marcus Tullius Cicero venoval povinnostiam, ktoré sa vzťahujú k vnútornému zušľachteniu života, k získaniu vecí potrebných pre ľudí, k moci a bohatstvu. Ide mu tu o otázku čo je prospešné a čo nie. Cicero obetoval všetky svoje myšlienky obci, pokiaľ bola spravovaná tými, do rúk ktorých sa zverila sama. Zaoberal by sa vtedy politickými rečami, avšak, keď obec začal spravovať samovládca, nevidel východisko v nečinnosti, ale vo filozofii, ktorou sa zaoberal od samej mladosti. Uprostred najväčšieho nešťastia dosiahol aspoň to, že ľuďom vyložil málo známu náuku - filozofiu. „A ľudia, ktorí o ňu usilujú, volajú sa filozofovia a filozofia, ak chceš toto slovo preložiť, nie je teda nič iného ako láska k múdrosti.“ V tretej knihe Marcus Tullius Cicero písal, že bol ozbrojeným, zločinným spôsobom vylúčený z politického života a z účasti na verejných záležitostiach, musel opustiť mesto a cestoval po svojich vidieckych statkoch, nie kvôli túžbe po odpočinku, ale preto, lebo utekal pred zločincami, skrýval sa a bol sám, bol verejne nečinný. V samote obrátil všetku snahu k spisovateľskej činnosti a za krátku dobu napísal viac ako za mnoho rokov. Vo svojom poslednom spise pre Marka písal, že Panaitios stanovil tri druhy prípadov, kedy sa ľudia radia a uvažujú o povinnosti. Keď sú na pochybách či je čin čestný a či nie, keď sú na pochybách či je čin prospešný a či nie, a keď je potrebné sa rozhodnúť, keď jednanie sa javí čestným, či je rozpore s jednaním prospešným. Všetky prípady spomenul Panaitios vo svojich troch knihách, okrem posledného. Nedá sa však pochybovať podľa Cicera o tom, že nikdy nemôže byť prospešnosť v rozpore s čestnosťou. Tie povinnosti o ktorých Marcus Tullius Cicero hovorí, nazvali stoikovia strednými povinnosťami. Mnoho ľudí k nim dospieva prirodzenou cestou, dobrotou svojej povahy. Sú to akési cnostné činy, ktoré sú spoločné všetkým ľuďom. O pravej čestnosti platí, že sa nemôže dostať do sporu s prospechom, čestnosť v jednoduchom zmysle slova sa nikdy nemá merať vnútorným prospechom. Na ceste k pokroku, po ktorej smerujeme k cnosti musíme zachovávať a pestovať čestnosť. Ľudia, ktorí si takto počínajú sú podľa Cicera pokladaní za poctivých, pretože si plnia svoje povinnosti. Marcus Tullius Cicero poslal „tento veľký dar“, tri knihy synovi Markovi so slovami, že jeho cena bude závisieť na tom, ako ho užije. Kázal mu prijať jeho knihy len ako hosťa medzi prednášky veľkého učiteľa Krattipa, ktorý bol učiteľom školy peripatétikov. Mal týmto spisom venovať toľko času, koľko bude môcť, a bude môcť toľko, podľa Cicera, koľko bude chcieť. „Buď teda zdravý, môj Mark, a buď presvedčený, že si mi veľmi drahý, ale že mi budeš ešte drahší, ak sa ti zapáči v týchto poučeniach a zásadách.“ Na záver musím dodať len toľko, že De officiis nestratilo na svojej aktuálnosti za celý ten čas vôbec nič. Naopak, je to dielo čím ďalej tým viac aktuálne. Je paradoxné, že v 21. storočí, keď sme si zvolili za spôsob spoločenského zriadenia demokraciu, že obchádzame myšlienky, ktoré k demokracii viedli, respektíve, ktoré slúžili ako podporná stavba demokracie, bez ktorých by toto spoločenské zriadenie nemohlo existovať. Je taktiež zvláštne, že pri voľbe našich zástupcov nepožadujeme od nich znalosť a schopnosť aplikácie princípov popísaných v De officiis ale akceptujeme „súťaž krásy“ v klamaní vo volebných programoch, za ktoré nikto z nich nenesie zodpovednosť. Myslím si, že ktokoľvek, kto pomýšľa na akúkoľvek verejnú pozíciu, nech je akokoľvek nízka, by mal prezentovať znalosti obsiahnuté v tejto knihe. Myslím, že spis De officiis je veľkým darom pre všetkých na Zemi a bol by veľkým plusom v knižnici každého novodobého politika.